Stojím niekde v dave na trávnatom priestore za pražským Výstaviskom. Slnko pomaly zapadá. Práve dohrala nemecká elektronická predkapela Moderat. Zahrali niekoľko elektronických setov, ktorými divákom spríjemnili príchod na koncert. Scénu pre hlavnú hviezdu večera pomerne rýchlo pripravila skupina technikov. Prisunuli niekoľko desiatok led panelov, ktoré na pohľad vyzerajú ako veľké cencúle v jaskyni.
V pozadí odokryli veľkú projekciu. Technici nazvučovali bez prerušenia reprodukovanej hudby. Diváci sa medzi sebou bavili. Bol som tu sám. Možno dobre. Hudba Radioahead sa mi najlepšie počúvala samému v šere svojej izby, pred spánkom.
Vedľa mňa si všimnem dievča o pár rokov mladšie ako ja, sa dlhými vlasmi, vyzerá étericky až krehko, mám pocit, že sa hodí k tomuto prostrediu. Tiež sama. Otočím sa k nej. Usmejeme sa na seba a prv akoby som ju mohol osloviť zvýskne uprene sa pozerajúc dopredu. To už aj z našej tretej najvzdialenejšej zóny vidno, že prichádzajú Radiohead. Bez dramatického nástupu, stiahnutých svetiel, nič. Chopia sa svojich nástrojov a a Thom začne svojim typickým naliehavým hlasom spievať. Diváci ožijú a postupne ožijú každou ďalšou piesňou. Očakávajú veľké hity ako kid A, Paranoid Android alebo Karma Police (o Creep ani nehovoriac, ale to môže čakať len najväčší optimista. Radiohead ho tak ľahko už nezahrajú), ale tento koncert nie ej o veľkých hitoch. Možno by stačil jeden, aby sa atmosféra z príjemnej eufórie, ktorú každý prežíva viac v sebe ako navonok prepukla aj do väčšej diváckej odozvy.
Je sa na čo dívať, na projekčných plátnach sa opakujú zábery na deatily hrajúcich hudobníkov, ktoré sa rozostrie a nasleduje ďalší príval emócií. Na svetelných paneloch sa odrážajú svetelné efekty, všetko zrytmizované hudbou. Je teda, čo počúvať. Dievča vedľa mňa v prežívajúcom tranze spieva s Thomom. Ovláda všetky texty naspamäť. Takže celý koncert prežívam v takom jemne žensko-mužskom duete.
Zatvorím oči a ja. Nič len hudba. Žiadny zvuk ani hlas navyše. York s divákmi takmer nekomunikuje. Mám to ako z cédečka presnejšie z internetu (Radiohead posledné album vydali rovno na webe), ale nechýba mi to. O to zaujímavejšie pôsobí každý jeho slovný dotyk s obecenstvom. Ako okamih, keď umlčí publikum a na chvíľu je na výstavisku ohlušujúce ticho. Ako chvíľu pred zaspatím. A nasleduje ďalší príval emócií. Takmer všetko z posledných dvoch albumov. Zvukové hračky zaberajú na plné obrátky. Nasleduje prvý a druhý prídavok. Eufória dosiahla vrchol.
Skupina po viac ako dvoch hodinách odchádza. Stačilo by len v tichosti odísť. Ticho a šum davu by bolo príznačné, ale celkom nepochopiteľne sa z reproduktorov vyvalí nejaké pseudoetno. A ja som zase v dave. Otvorím oči a pozriem sa na dievča vedľa mňa. Pomaly precitlo. Ešte raz sa na seba usmejeme a postupne sa stratíme v dave. Každý sám.
Ešte hodinu si vyčkám na českú päťdesiatkorunáčku za svoj pivný pohár pred „recyklačným“ stánkom. Totiž na Radiohead sa recykluje. Aj touto ešte stále „zvláštnosťou“ si uvedomím, že som bol svedkom niečoho nezvyčajného.
Ani som nevedel, koľko mám v sebe skrytých emócií. Myslím si, že ani väčšina divákov o tých svojich ani netušila.