reklama

Moje Santiago II- Stretnutia a rozchody

Ďalšie dni do Burgosu, veľkého mesta na rozsiahlej rovine, do ktorého vedie dlhé predmestie plné výrobných hál, som kráčal so Sasakim, Japoncom, ktorý je už dlhé mesiace na cestách, po camine si už plánoval  cestu do Južnej Ameriky. Hneď od prvého kroku sme si rozumeli, nielen preto že sme  mali rovnako  veľké batohy ale aj rovnako slimačie tempo. Sasaki je zvláštny tvor, na prvý pohľad vyzerá ako normálny Japonec a na druhý je iný: nefotografuje skoro vôbec, má dobrodružnú povahu, je samotár a zároveň má zmysel pre humor. To som u Japoncov s filmov ešte nevidel. Rozlúčil som sa s ním v preplnenom burgoskom allbergue. Tam som rozmýšľal, že musím sa zviesť autobusom z Burgosu do Ponferrady (templárskeho mesta vzdialeného od Santiaga asi 200 km), aby som stihol prísť pešo k moru. Tomuto riešeniu som sa ale dlho bránil.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

 Na autobus z Burgosu som predsa len nastúpil. Messetu, dlhú rovinu medzi Burgosom a Leonom, dvomi najväčšími mestami na francúzskej ceste sv. Jakuba, som si pozrel z okna. Žlto značenú cestu som videl aj z autobusu, dokonca som na nej spoznal „svojich“ Španielov. Nedalo mi to a v Leone som si povedal, že do Ponferrady pôjdem pešo. Síce budem v sklze, ale ak spojím trikrát dve etapy dohromady, tak to môžem stihnúť. Ľavá noha, ktorá mi pred Burgosom opuchla, a na ktorú som nemohol poriadne stupiť, sa zázračne vyliečila a ja som koniec Messety a a vysoké hory pred templárskym mestom Ponferrada absolvoval takmer bez problémov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
San Juan de Ortega- nič "len" kostol a albergue
San Juan de Ortega- nič "len" kostol a albergue 

 V Manjarine, malej dedinke, vo výške okolo 1600 m.n.m., ma skoro odfúklo. Je to jedno z najvyššie položených miest na camine a nebyť môjho ťažkého batoha mohlo ma odfúknuť späť do Leonu. Zastavil som sa tam v provizórnom albergue, ktorý spravuje otec so synom- skúsení pútnici (otec rúbe drevo vraj už na zimu, syn predáva suveníry). Dostal som od nich pútnickú palicu. Od toho momentu sa mi šlo o poznanie ľahšie. Palica udávala rytmus a nohy poslúchali. A našiel som pozitíva ťažkého batohu. Lepšie sa mi s ním šlo do kopca. Vtedy som všetkých obiehal.

Manjarin- dostanete sa z neho všade
Manjarin- dostanete sa z neho všade 

 Až do Ferreiros som nemal problémy získať nocľah v albergue. Do tejto malej zaprášenej dedinky sto kilometrov od Santiaga som sa po dennom chodení v tridsaťpäť stupňovej horúčave (chodil som aj cez siesty) doplazil okolo pol siedmej. Keď mi túto nečakanú informáciu zvestovala španielska Cigánka, ktorá albergue viedla, tak som zo zúfalstva si objednal "pelegrino menu" pútntnické menu za 8 eur, týmto jedlám som sa až doteraz vyhýbal hlavne kvôli cene. Po skutočne výdatnej večeri vrátane pravej domácej kastilskej polievky mi nezostávalo nič iné len ísť ďalej, do Portomarína. Mestečka s veľkým mostom na brehu jazera. Ale tam tiež všetky albergue boli ocupado- plné. No darmo, sto kilometrov pred Santiagom sa do komornej skupiny pútnikov pridalo niekoľko desiatok až stoviek každoročných nedeľných pútnikov, teda Španielov, Talianov, Francúzov, ktorí chodia na camino na týždeň. Sú hluční s malými batôžkami. Sú všade. Ticho je preč.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Logroňo
Logroňo 

 Nezostávalo mi nič iné, len sa k dvojici takýchto Španielov pripojiť. Kráčali len druhý deň a boli z toho úplne zničení. Keď som im povedal, že som tretí týždeň na ceste, takmer tomu nemohli uveriť a pokladali ma za blázna. Najprv som si myslel, že konečne využijem karimatku a budem spať vonku, ale keď jeden z nich našiel privát za desať eur na osobu a počítali už so mnou, tak som sa nechal prehovoriť. Strávil som milí večer, jeden z mála, kedy som bol viac v spoločnosti a myslím, že mi pomohol. Už som myslel, že okrem "hola" a "bueno camino", som zabudol rozprávať. Od Leonu som totiž som totiž stratil svoju skupinu známych, s ktorou som sa stretával od Pamplony.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Potom už dni leteli. Vstávanie o šiestej, chodenie do piatej, unavené rozhovory do desiatej spojené s večerou a spánok.Počítal som kilometre, nevadilo mi že som predposledný deň pred Santiagom prešiel za deň 50 km, čo je môj absolútny osobný rekord. Zastal som až dvadsať kilometrov od prvého cieľa mojej cesty, kde som našiel posledné voľné miesto v albergue a ráno som sa nedočkavo zobudil medzi prvými.   

 Pršalo, po dvoch týždňoch pršalo. Bola sobota. A predo mnou 5 hodín do Santiaga.

http://picasaweb.google.com/marek.godot/CaminoDeSantiago2008CestaKSebe?feat=directlink

Marek Godovič

Marek Godovič

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  0x

občasný scenárista, občasný kritik, občasný publicista, občasný dramaturg, občasný človek. Dočasne... Zoznam autorových rubrík:  Európske filmové neboDemonštrácieČo vidímCestaČo cítimNoci v LisaboneSúkromnéČo si myslím

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu